Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Infekčné ochorenia

1. 9. 2008

Infekčné ochorenia

 

Infekčné ochorenia sú najčastejšou príčinou chorobnosti. Človek žije obkolesený jednoduchými mikroorganizmami, ktoré pri určitých príležitostiach osídľujú zložitejšie formy života, napríklad aj človeka, a získavajú z nich výživu. Za vhodných podmienok sa pomnožia a zapríčinia infekčné ochorenie.
O životné prostredie sa človek delí s nespočetným množstvom živých organizmov, ktoré, rovnako ako ľudská rasa v procese evolúcie, prechádzali počas svojej existencie adaptačnými zmenami, aby prežili za najlepších možných podmienok. Pojem ostatné formy života nezahŕňa len vyššie živočíchy alebo hmyz, ale aj všetky organizmy mikroskopických rozmerov, ktoré po tisícročia zotrvali na Zemi a ktoré sa môžu príležitostne dostať do kontaktu s ľudským organizmom. Tento kontakt môže byť prospešný pre obe strany (symbiotické mikroorganizmy), alebo mikroorganizmus využíva či zneužíva človeka na svoje potreby (parazitické mikroorganizmy).

Ľudský organizmus musí neustále čeliť týmto jednoduchým formám života. Sú vo vzduchu, ktorý vdychujeme, môžu sa usídliť vo vode a v potravinách, ktoré konzumujeme, alebo sa jednoducho usadia na častiach nášho tela, vystavených okolitému prostrediu. Vo väčšine prípadov tieto kontakty s mikroorganizmami prebiehajú bez povšimnutia zo strany človeka, keďže vlastné prirodzené obranné mechanizmy zabránia kolonizácii nášho tela. No v určitých prípadoch mikroorganizmy získajú možnosť osídliť komplexnejšie formy života, teda aj človeka, a využiť ich na uskutočňovanie svojich základných funkcií, čiže rastu a množenia, čo sú nevyhnutné predpoklady na vznik infekcie.
Infekčné ochorenia sú najčastejšími chorobami postihujúcimi človeka. Môžu sa objaviť v ktoromkoľvek veku a u ktoréhokoľvek jedinca v určitom okamihu jeho života. Preto sú infekcie najčastejším motívom návštevy u lekára a pravdepodobne aj prvotnou príčinou mnohých chorôb nejasného pôvodu.
Už sme spomenuli, že mikroorganizmy žijúce všade okolo nás prešli rokmi mnohými premenami v súlade so zmenami životných podmienok na Zemi a s evolúciou ich zvyčajných hostiteľov. Hoci sa štruktúry týchto mikroorganizmov môžu zdať na prvý pohľad jednoduché, snaha prežiť, zakódovaná v ich genetickej výbave, im umožňuje prispôsobovať sa extrémnym klimatickým podmienkam, obranným systémom ostatných živých organizmov a dokonca látkam vytváraným umelo človekom na zabránenie infekciám.
To je príčinou ustavičného boja medzi človekom (ktorý disponuje v súčasnosti arzenálom liekov) a choroboplodnými mikroorganizmami, snažiacimi sa osídliť bunky ľudského organizmu. Výsledok závisí od nasledujúcich podmienok:


množstva získaných choroboplodných zárodkov a ich patogénnosti, čiže schopnosti vyvolať vlastnú infekciu.
zdravotného stavu jedinca pred kontaktom s pôvodcom infekčného ochorenia.
sociálnej a zdravotníckej vyspelosti daného regiónu.
Vo všeobecnosti môžeme pôvodcov infekčných ochorení rozdeliť na:

Baktérie: jednobunkové organizmy, ktoré na svoj rast a reprodukciu nepotrebujú iné živé štruktúry, hoci ich rast aj množenie môžu byť podporované vhodným prostredím, akým sú napríklad tkanivá ľudského organizmu. Tieto mikroorganizmy obsahujú vo svojom vnútri všetky základné zložky bunky, a teda aj genetický materiál riadiaci ich fungovanie. Baktérie predstavujú veľmi rôznorodú skupinu, môžu mať odlišné formy aj charakterizujúce vlastnosti, ale vždy ich spája znak životnej sebestačnosti.
Vírusy: veľmi jednoduché formy života obzvlášť malých rozmerov. Určitým spôsobom sú neúplné, na svoje množenie potrebujú inú bunku, konkrétne jej schopnosť vyrábať bielkoviny a jej energiu. Z tohto pohľadu nie sú ničím iným, len genetickým materiálom (DNK - deoxyribonukleová kyselina alebo RNK - ribonukleová kyselina), obklopeným vonkajším ochranným obalom, ktorý hľadá cestu, ako vniknúť do bunky, nahradiť jej genetický materiál svojím a vyrobiť z neho kópie.
Huby: sú jednobunkové alebo mnohobunkové organizmy. Súčasťou ich reprodukčného cyklu sú spóry. Podľa fázy reprodukčného cyklu ich môžeme nájsť v rôznych formách. Osídľujú kožu človeka alebo prenikajú do vnútra ľudského organizmu. Za priaznivých podmienok sa ľahko množia a ich eliminácia, t.j. odstránenie z organizmu, je nesmierne komplikovaná.
Protozoa: sú veľké jednobunkové organizmy, zvyčajne pohyblivé, ktoré môžu parazitovať na človeku.
Helminty alebo červy: sú niečo ako mikroskopické červíky so zložitým vývojovým procesom, ktoré prenikajú do ľudského organizmu vo forme vajíčok alebo lariev, aby rástli a množili sa v jeho vnútri.
Na vznik infekcie je potrebná nasledujúca reťaz udalostí:


Musí existovať rezervoár alebo zdroj infekcie, v ktorom sa pôvodcovia nákazy nachádzajú v stave nízkej aktivity a vo viac-menej konštantnom množstve. Rezervoárom môžu byť zvieratá alebo človek, medzi faktory prenosu patrí zem, voda, vzduch.
Pôvodcovia nákazy musia mať možnosť šíriť sa rôznymi cestami od rezervoáru smerom k človeku, či už priamo kožou alebo nepriamo vzduchom, potravinami alebo telesnými výlučkami. V niektorých prípadoch mikroorganizmy osídľujú jedinca dlhšiu dobu a ich patogenita sa prejaví v určitom okamihu.
Pôvodcovia nákazy sa šíria v ľudskom organizme, využívajúc trhliny obranného systému.
Začnú sa množiť a uvoľňovať látky toxické pre organizmus, spúšťajúc tak vlastný proces infekcie.
Proti tomuto sledu udalostí disponuje človek účinnými opatreniami, ktoré mu vedome či nevedome umožňujú predísť, prerušiť alebo vyliečiť infekčné procesy. Tieto opatrenia, analogicky k zložkám reťaze infekčného procesu, môžeme rozdeliť nasledovne:


Racionálna eliminácia rezervoárov a ciest prenosu prostredníctvom dekontaminácie vody a zeme, usmrtenia zvierat prenášajúcich ochorenie, čistenia ventilačných potrubí, atď. Ako zdraví nosiči sa označujú jedinci, v ktorých organizme sa nachádza nejaký pôvodca ochorenia v latentnom stave, napríklad po prekonaní infekcie. Takíto jedinci sú potencionálnymi prenášačmi daného pôvodcu ochorenia, sú ľudským rezervoárom, a preto je potrebné ich preliečiť.
Ochrana proti cestám prenosu a vstupným bránam infekcie čistením vôd, sanitárnou kontrolou potravín, dodržiavaním asepsy v chirurgických zariadeniach, používaním ochranných pomôcok (rukavíc, masiek), prezervatívov a v nevyhnutných prípadoch izoláciou nákazlivých pacientov.
Vlastný obranný alebo imunitný systém ľudského organizmu má schopnosť odhaliť prítomnosť pôvodcu nákazy v mieste vstupu a vo väčšine prípadov ho zároveň aj zničiť, zabrániac tak šíreniu infekcie. Imunitný systém má tieto zložky:
Humorálna imunita je imunita sprostredkovaná protilátkami. Protilátky sú molekuly tvorené špeciálnymi bielkovinami nazývanými imunoglobulíny. Imunoglobulíny pôsobia proti bielkovinovým štruktúram (takzvaným antigénom) pôvodcov infekčných ochorení.
Bunková imunita, sprostredkovaná obrannými bunkami krvi – bielymi krvinkami (leukocytmi), najmä ich podskupinou označovanou ako lymfocyty.
Obe zložky sú sprostredkovateľmi takzvanej prirodzenej imunity, jej porucha je príčinou ľahšieho vzniku infekcie. Po prekonaní infekčného ochorenia pretrvávajú v ľudskom organizme obranné protilátky proti pôvodcovi nákazy, ide o získanú imunitu. Pojmom aktívna imunita sa niekedy v literatúre označuje imunita získaná procesom očkovania.


Liečenie infekcie umelými prostriedkami, ktoré pomáhajú imunitnému systému pri odstraňovaní pôvodcu ochorenia, sa zakladá na použití antiinfekčných alebo antimikrobiálnych prípravkov z nasledujúcich skupín:
Antibiotiká: sú lieky pôsobiace priamo na baktérie rôznymi mechanizmami, napríklad zásahom do ich procesu množenia alebo poškodzovaním ich ochrannej steny. Baktérie časom získavajú rezistenciu, čiže schopnosť odolávať účinkom antibiotík. K vzniku rezistencie prispieva nesprávne užívanie (zlé dávkovanie, nedodržanie intervalov medzi dávkami, predčasné vysadenie liečby pri ústupe príznakov) alebo podávanie antibiotík pri vírusových ochoreniach (napríklad pri chrípke). Tieto chyby pri užívaní alebo zlá indikácia antibiotika ohrozujú v konečnom dôsledku nás všetkých narastaním rezistencie baktérií voči mnohým antibiotikám.
Antivírusové lieky: sú lieky blokujúce aktivitu vírusových enzýmov, čím zabraňujú ich infekčnému pôsobeniu a replikácii (množeniu). Podávajú sa iba vo vybraných prípadoch pri infekciách s ťažkým priebehom, keďže väčšina viróz sa vylieči spontánne.
Antimykotiká: sú látky používané proti mykotickým infekciám (infekciám hubami). Obvykle je potrebná dlhodobá liečba.


Infekcie horných dýchacích ciest


Infekcie horných dýchacích ciest sú najčastejšími ochoreniami človeka. Väčšina z nás až pridobre pozná symptómy (príznaky) týchto infekčných procesov, opakujúcich sa rok čo rok. Tento typ infekcií, zvyčajne banálnych a krátko trvajúcich, najčastejšie spôsobuje práceneschopnosť v súčasnej spoločnosti a zároveň vedie k zneužívaniu antibiotík. Do tejto skupiny zaraďujeme infekcie vyvolané vírusmi a baktériami, postihujúce hornú časť dýchacieho traktu, to znamená nosové dutiny, prínosové dutiny, hltan a mandle, a zároveň aj infekcie ucha, hoci tento orgán anatomicky nepatrí k dýchaciemu systému.
Akútna rinitída alebo bežná nádcha

Infekcie nosových dutín spôsobené rôznymi vírusmi vyvolávajúcimi charakteristické príznaky: pocit upchatého nosa, celkovú nevoľnosť, bolesti svalstva, kašeľ bez vykašliavania (tzv. neproduktívny kašeľ), bolesti hlavy a ľahkú ospanlivosť.

Liečba je založená na opatreniach zmierňujúcich príznaky. Keďže ide o vírusové procesy, vyliečenie nastane samovoľne.

Tonzilofaryngitída (Zápal hltana a mandlí)

Časti hltana (faryngu): horná (nazofarynx), stredná (orofarynx), dolná (laryngeálna, uložená za hrtanom).

Funkcia mandlí: zneškodňovať choroboplodné mikroorganizmy vstupujúce do tela ústnou dutinou.

Tonzilofaryngitída je zápal a podráždenie týchto štruktúr. Vyznačuje sa bolestivým a sťaženým prehĺtaním, červeným hrdlom, horúčkou a zväčšením lymfatických uzlín v krčnej oblasti.

Sinusitída (Zápal prínosových dutín)

Prínosové dutiny sú malé dutiny umiestnené v kostiach tvoriacich tvárovú časť lebky. Rozdeľujú sa na:

Dutiny čelovej kosti (frontálne sínusy).
Dutiny hornej čeľuste (maxilárne sínusy).
Dutiny čuchovej kosti (etmoidálne sínusy).
Dutiny klinovej kosti (sfenoidálne sínusy).
Sinusitída, čiže zápal ktorejkoľvek z vyššie uvedených dutín, vzniká pri nahromadení hlienu a infekčného materiálu vo vnútri týchto dutín, pričom zápalovým procesom a s ním súvisiacim opuchom dochádza k uzavretiu ich odvodných kanálikov. Táto skutočnosť prispieva k pretrvávaniu infekcie a jej prechodu do chronicity (dlhodobé pretrvávanie infekcie).
K hlavným príznakom patrí bolesť v určitých častiach tváre, upchatý nos, strata čuchu a chuti, kašeľ spolu s chronickými bolesťami hlavy.

Otitída (Zápal ucha)

Ľudské ucho tvoria tri časti:

Vonkajšie ucho: ušnica a vonkajší zvukovod.
Stredné ucho: bubienok a sluchové kostičky.
Vnútorné ucho: polkruhovité kanáliky.
To znamená, že otitídy (zápaly ucha) je možné rozdeľovať nasledovne:

Zápaly vonkajšieho ucha: zvyčajnými pôvodcami sú baktérie alebo huby.
Zápaly stredného ucha: vyznačujú sa typickou bolesťou.
Zápaly vnútorného ucha: môžu mať ťažký priebeh s hluchotou a závratmi.


Infekcie dolných dýchacích ciest


Hoci sú zriedkavejšie než infekcie horných dýchacích ciest, infekcie postihujúce dolnú časť dýchacieho traktu sú veľmi závažné vzhľadom na ťažší priebeh. Veľmi často vznikajú ako konečná komplikácia pôvodne ľahkej infekcie horných dýchacích ciest.
Dolná časť dýchacieho traktu sa začína hrtanom (larynx) a hrtanovou príchlopkou (epiglotis) a pokračuje cez priedušnicu (trachea), priedušky (bronchy) a priedušničky (bronchioly) do pľúc. Spomenieme najvýznamnejšie postihnutia tejto časti dýchacieho traktu s dôrazom na zápal pľúc (pneumónia) vzhľadom na jeho častý výskyt a závažnosť; tuberkulóze je venovaná osobitná kapitola.
Anatómia (stavba) dolných ciest dýchacích

Epiglotis (hrtanová príchlopka), larynx (hrtan), trachea (priedušnica), bronchy (priedušky), bronchioly (priedušničky).

Laryngitída (Zápal hrtanu)

Zápal hrtanu v dôsledku infekcie, inhalácie dráždivých látok alebo namáhaním hlasu. Typické je zachrípnutie, bolesť hrdla a len zriedka zvýšená teplota.

Vo väčšine prípadov vyliečenie nastane samovoľne, u malých detí môže prebiehať so život ohrozujúcimi komplikáciami.

Tracheitída (Zápal priedušnice)

Zápal priedušnice infekčného pôvodu spôsobený vírusmi (najčastejšie) alebo baktériami (závažnejší priebeh).

Epiglotitída (Zápal hrtanovej príchlopky)

Závažný akútny zápal hrtanovej príchlopky, ktorá oddeľuje dýchacie cesty od zažívacieho traktu. Charakterizuje ju náhly začiatok s bolesťami hrdla, horúčkou, sťaženým dýchaním a celkovou nevoľnosťou.

Pri podozrení na epiglotitídu je nutné vyhľadať lekára.

Akútna bronchitída (Zápal priedušiek)

Vírusové alebo bakteriálne infekcie bronchiálneho stromu. Ide o bežne sa vyskytujúce ochorenia sprevádzané produktívnym kašľom (kašeľ s vykašliavaním), mierne zvýšenou teplotou a bolesťami na hrudníku.

Liečba spočíva v preventívnych opatreniach, dostatočnom zavodnení organizmu, v ťažších prípadoch sa podávajú antibiotiká.

Pneumónia (Zápal pľúc)

Zápal pľúcneho parenchýmu (tkaniva pľúc) následkom infekcie rôznymi choroboplodnými mikroorganizmami, predovšetkým baktériami.
Hlavné príznaky tejto infekcie sú: produktívny kašeľ (kašeľ s vykašliavaním), bolesti na hrudníku, sťažené dýchanie a horúčka nad 38,5 °C.

Diagnóza zápalu pľúc sa potvrdí röntgenovou snímkou hrudníka. Analýzou krvných plynov je možné posúdiť dýchacie funkcie.

Liečba v závislosti od vážnosti stavu môže prebiehať v domácom prostredí alebo vyžadovať hospitalizáciu. Jej základom je pokoj na lôžku a podávanie antibiotík.


Infekcie močového traktu


Ako močovú infekciu definujeme také prenikanie mikroorganizmov do močového traktu, ktoré presahuje obranné schopnosti pacienta. To znamená, že ľudský organizmus nie je schopný zabrániť vzniku infekcie. Ľudský močový systém býva často osídlený malým množstvom baktérií, ktoré sú pod kontrolou imunitného systému. Ten znemožňuje ich nadmerné šírenie a pomnoženie. V určitých situáciách môže nastať nekontrolované pomnoženie týchto baktérií za vzniku infekcie a príznakov ochorenia u pacienta.

Čo do frekvencie výskytu, tieto infekcie sú na druhom mieste za infekciami dýchacieho systému a predstavujú jeden z častých dôvodov návštevy ambulancie lekára prvého kontaktu. Treba zdôrazniť, že v nemocničnom prostredí sú najčastejšie sa vyskytujúcimi infekčnými ochoreniami. Prakticky všetky orgány a štruktúry močového traktu môžu byť postihnuté infekciou, od ústia močovej rúry až po obličky.

Rozdelenie



Dolné močové infekcie: cystitída (zápal močového mechúra), uretritída (zápal močovej rúry), prostatitída (zápal prostaty – predstojnej žľazy), epididymitída (zápal nadsemenníka).

Horné močové infekcie: pyelonefritída (zápal obličiek) a renálne abscesy (hnisavé ložiská v obličkách).

Rekurentné močové infekcie: označenie pre pravidelne sa opakujúce infekcie vyvolané tým istým mikroorganizmom, ktorý pretrváva v močovom trakte napriek liečbe.



Príčiny



Väčšina močových infekcií je spôsobená baktériami; u pacientov trpiacich na AIDS alebo iné ochorenie oslabujúce imunitný systém sa môžu objaviť aj vírusové zápaly. Niektoré huby, napr. Candida, majú schopnosť vyvolávať močové infekcie u diabetikov (pacientov s cukrovkou), u inak zdravých jedincov po liečbe antibiotikami alebo pri prenose pohlavným stykom.

Riziko močovej infekcie je vyššie u starších osôb alebo u pacientov po nedávnej transplantácii vzhľadom na liečbu potláčajúcu funkcie imunitného systému. Často postihnutí bývajú aj pacienti s permanentným katétrom (cievka zavedená do močového mechúra slúžiaca na odtok moča). Vrodené vývojové chyby močového traktu zvyšujú náchylnosť na tieto infekcie.



Pôvodcovia ochorenia prenikajú z okolitého prostredia cez močovú rúru do močového mechúra a cestou močovodov môžu zasiahnuť aj obličky.



Symptómy



Pálenie a rezanie pri močení; časté a naliehavé nutkanie na močenie s vymočením malých porcií moča.



Svrbenie v pošve alebo v oblasti predkožky.



Prímes krvi v moči, na začiatku, ale predovšetkým na konci močenia, najmä pri postihnutí dolnej časti močového traktu. Horúčka poväčšine pri infikovaní hornej časti močového systému. Bolesť v bedrovej oblasti, ktorá sa môže v priebehu infekcie stupňovať.



Únava, celková nevoľnosť pri dlho trvajúcich infekciách.



Diagnostika



Pri prítomnosti uvedených symptómov je nutné vyhľadať lekára, ktorý vykoná potrebné vyšetrenia, a to:

Vyšetrenie moča chemicky + sediment, kultivačné vyšetrenie.
Zobrazovacie metódy na určenie rozsahu infekcie a odhalenie prípadných vrodených chýb; röntgenové a ultrazvukové vyšetrenie brucha, intravenózna urografia (vnútrožilové podanie kontrastnej látky a sledovanie jej vylučovania obličkami a močovými cestami prostredníctvom röntgenu), prípadne CT vyšetrenie (počítačová tomografia, veľmi presné a detailné zobrazovanie založené na princípe röntgenu).
Liečba



Preventívne opatrenia: príjem dostatočného množstva tekutín, vyhýbať sa neodôvodnenému podávaniu antibiotík, ochrana pri pohlavnom styku.



Hygienická liečba: najmä pri opakovaných infekciách a u žien je potrebné dôkladné umývanie vyústenia močového, pohlavného a tráviaceho traktu hlavne po stolici.



Antibiotická liečba: v závislosti od pôvodcu ochorenia a závažnosti infekcie.



Odporúča sa vždy vykonať kontrolné kultivačné vyšetrenie moča o niekoľko dní po skončení liečby.


Infekcie nervového systému


Tak ako všetky ostatné systémy ľudského organizmu, aj nervový systém môže byť postihnutý prenikaním mikroorganizmov s následným vznikom infekcie. Keďže ide o najdôležitejší systém nášho tela a jeho správne fungovanie je životne dôležité, infekcie nervového systému, hoci zriedkavé, sú vždy potenciálne závažné a vyžadujú maximálnu pozornosť čo do diagnostiky a liečby.

Štruktúra nervového systému



Centrálny nervový systém (mozog a miecha).



Periférny nervový systém (nervy).



Menigitída



Menigitída je zápal mozgových blán pokrývajúcich povrch nervového tkaniva mozgu a miechy. Vzniká dôsledkom preniknutia mikroorganizmov do mozgomiechového moku krvnou cestou, šírením z okolia pri infekčnom procese prebiehajúcom v blízkosti mozgového tkaniva alebo priamo z okolitého ovzdušia.



V závislosti od vyvolávajúceho pôvodcu je možné meningitídy rozdeliť na:

Vírusové meningitídy: sú najčastejšie a vo väčšine prípadov majú benígny (nezávažný) priebeh.
Bakteriálne meningitídy: zvyčajne spôsobené meningokokom, pôvodcom najzávažnejších foriem.
Tuberkulózne meningitídy.
Mykotické menigitídy: spôsobené hubami.

K hlavným príznakom a znakom tohto typu infekcií patria:

Celková nevoľnosť a únava pripomínajúce obraz chrípky.
Veľmi silná a zneschopňujúca bolesť hlavy.
Vysoká horúčka, ktorá môže prevýšiť 40 °C .
Napínanie na zvracanie a prudké zvracanie.
Porucha vedomia.
Kŕče.
Objektívne znaky ako stuhnutie šije a prítomnosť výsevu malých červených škvrniek na koži.
Diagnóza meningitídy vychádza z klinického podozrenia (na základe symptómov, obrazu ochorenia) a na jej potvrdenie slúži laboratórne vyšetrenie krvi, lumbálna punkcia a CT vyšetrenie.



Liečba vyžaduje špeciálnu starostlivosť v nemocničnom zariadení spolu s podávaním antibiotík, ak je na to dôvod (bakteriálna forma), a opatreniami zmierňujúcimi prejavy infekcie.



Mozgový absces



Nahromadenie hnisavej hmoty vo vnútri mozgového parenchýmu alebo na jeho povrchu následkom infekcie nervového systému, niekedy šírením infekcie z iných oblastí lebky, ako je ucho, ústna dutina a prínosové dutiny.


Infekcie kože


Koža človeka je vystavená nepretržitému priamemu kontaktu s rôznymi patogénnymi mikroorganizmami, ktoré sú schopné ju dlhodobo osídľovať. Jej obranné systémy zabraňujú preniknutiu týchto mikroorganizmov do vnútra ľudského tela cestou poranení, pri ktorých dochádza k narušeniu súvislosti kožného krytu. Jej rozdelenie na rôzne vrstvy, ochranný tuk a bunky imunitného systému zamedzujú akejkoľvek cudzorodej látke z vonkajšieho prostredia, aby sa pomnožila v jednotlivých vrstvách jej hrúbky a aby ju osídlila.

No rôzne skutočnosti, ako napr. poranenia, celkové ochorenia, lieky, nedostatky vo výžive, postihnutia vlasového vačku, nedodržiavanie hygienických zásad, obehové poruchy a zmeny v obranyschopnosti, môžu podmieňovať vznik infekčných procesov kože. Hoci tieto procesy v počiatočnom štádiu prebiehajú ohraničene, môže nastať ich rozšírenie smerom do hĺbky do mäkkých tkanív s následnými závažnými, až smrteľnými komplikáciami.

Koža je vystavená neustálemu pôsobeniu nespočetného množstva mikroorganizmov, ktoré sa snažia ju osídliť, prípadne do nej preniknúť. Strata ochrannej bariéry poranením a porušením kožného krytu, oslabenie imunity, zlá hygiena, nedostatky vo výžive a ďalšie faktory môžu vyústiť do vzniku kožných infekcií.



Impetigo



Infekcia povrchových vrstiev kože, charakterizovaná vezikulami (pľuzgieriky vyplnené čírou tekutinou) a pustulami (pľuzgieriky s obsahom hnisu) žltkastej farby, ktoré môžu navzájom splývať a spôsobiť odlúčenie povrchovej vrstvy kožného krytu.

Ide o vysoko nákazlivé ochorenie vyžadujúce denné čistenie a podávanie antibiotík perorálne (tabletky) a v lokálnej forme.



Celulitídy



Zápal kože mikroorganizmami schopnými prenikať do jej hlbšie uložených vrstiev. Môže prebiehať v rôznych formách v závislosti od pôvodcu infekcie:

Eryzipel
Lymfangitída
Eryzipeloid
Liečba je založená na podávaní antibiotík a lokálnom ošetrovaní lézií.



Kožné abscesy



Ohraničené nahromadenie hnisu medzi kožou a podkožnými tkanivami. Môžu prebiehať ako jednoduchý furunkul alebo sa šíriť do svalu a kosti za tvorby veľkých hnisavých ložísk.



Ich liečba spočíva v chirurgickej drenáži (vyprázdnení ich obsahu) a podávaní antibiotík.



Pohryznutia zvieraťom



10 až 20 % hryzných rán sa infikuje, najmä ak ich spôsobila mačka alebo človek. Popri protitetanovej vakcíne je potrebné myslieť na riziko nákazy besnotou.



Vyčistenie rany peroxidom vodíka a použitie antibiotík je základom ich liečby.



Dekubity (Preležaniny)



Vznikajú následkom nedostatočného prekrvenia oblastí kože vystavených nepretržitému tlaku, najmä u pacientov dlhodobo pripútaných na lôžko.



Liečba spočíva v ošetrovaní rán, odstraňovaní mŕtvych tkanív a preventívnom podávaní antibiotík.



Kožné mykózy



Ide o infekcie spôsobené hubami a postihujúce kožu, nechty, vlasy, sliznicu ústnej dutiny a pohlavných orgánov. Medzi najčastejšie formy patrí tinea, onychomykózy, pityriasis a kandidóza.


Ochorenia prenosné pohlavným stykom


Ako pohlavne prenosné ochorenia alebo venerické ochorenia sa označuje skupina infekcií rôzneho pôvodu a rozličných vlastností. Ich spoločným znakom je, že sa prenášajú pohlavným stykom, hoci tento spôsob nepredstavuje jedinú cestu prenosu pre danú nákazu. V súčasnosti je asi 30 rôznych mikroorganizmov z radov baktérií, vírusov a húb, ktoré sa považujú za pôvodcov pohlavne prenosných ochorení.

Miestom vstupu pre infekčného pôvodcu je v tomto prípade miesto intímneho kontaktu medzi sliznicami pohlavných orgánov (stena pošvy a povrch penisu) alebo s inými sliznicami organizmu, ako sú sliznica ústnej dutiny alebo konečníka.

Počínajúc šesťdesiatymi rokmi sa postupne identifikovali jednotliví pôvodcovia pohlavne prenosných nákaz, čo viedlo k následnej lepšej kontrole ich šírenia a k väčšej informovanosti. Napriek tomu počet ambulantných vyšetrení nezodpovedá ani v súčasnosti skutočnému výskytu týchto nákaz a v mnohých prípadoch sa ľudia za tento problém hanbia a snažia sa ho skrývať. Navzdory všetkým pokrokom v poznaní týchto ochorení existuje malé percento prípadov, v ktorých pôvodca infekcie zostáva nepoznaný.

Ochorenia prenosné pohlavným stykom úzko súvisia so životným štýlom jedinca, obzvlášť v intímnej sfére. S narastajúcou promiskuitou, čiže so stúpajúcim počtom sexuálnych partnerov jedinca alebo jedincovho partnera vzrastá riziko nákazy tohto typu. V mnohých prípadoch sa tieto infekcie súčasne prekrývajú, to znamená, že jedinci zo spomínanej promiskuitnej skupiny sú zvyčajne nosičmi rôznych patogénov, z ktorých v danom okamihu len jeden spôsobuje príznaky ochorenia a zvyšné zostávajú latentné (skryté, utajené).


Vo všeobecnosti sa zaznamenáva najväčší výskyt týchto nákaz medzi ekonomicky a spoločensky najnižšie situovanými vrstvami obyvateľov veľkomiest, najmä u mladých ľudí vo veku od 20 do 24 rokov. Toto rozvrstvenie je rovnaké prakticky vo všetkých krajinách.


Spoločná skupina ochorení rôznych charakteristík, ktorých zjednocujúcim znakom je prenos cestou pohlavného styku, hoci môžu existovať aj iné spôsoby nákazy daným ochorením.



Uretritída (Zápal močovej rúry)



Infekcia močovej rúry charakteristická bolesťou a pálením pri močení. Vyskytuje sa prevažne u žien, vzhľadom na vyústenie močovej rúry, nachádzajúce sa v tesnej blízkosti vonkajšieho genitálu a konečníka.



Kolpitída (Zápal pošvy)



Svrbenie, pálenie a bolesť v oblasti pošvy zjavujúca sa u niektorých žien najmä po pohlavnom styku, to sú jasné príznaky infekcie, spôsobenej prevažne baktériami alebo hubami.




Cervicitída (Zápal krčka maternice)



Zápal krčka maternice vyvolaný baktériami alebo vírusmi. Infekcia môže prebiehať bez príznakov alebo spôsobovať ťažkosti počas menštruačného krvácania, či pri pohlavnom styku. Niektoré vírusy zo skupiny takzvaných papilomavírusov, zodpovedných za vznik bradavíc, môžu postihovať aj krčok maternice a je dokázaná súvislosť medzi infekciou týmito vírusmi a vznikom nádorového postihnutia maternicového krčka.



Syfilis



Infekčné ochorenie spôsobené baktériou s názvom Treponema pallidum, vstupujúcou do organizmu cez viditeľnú ranu alebo aj voľným okom nepostrehnuteľné porušenie kožného krytu.



Priebeh ochorenia je pomalý, od lézií na úrovni pohlavných orgánov, ktoré sú najčastejšou bránou vstupu, až po vznik kostných komplikácií, paralýz (ochrnutie v dôsledku postihnutia nervového systému), demencie. Všetkým týmto komplikáciám je možné predísť vhodnou antibiotickou liečbou.



Condylomata acuminata



Kožné výrastky spôsobené vírusmi zo skupiny takzvaných papilomavírusov. Ide o vysoko nákazlivé ochorenie, ktoré je zároveň veľmi ťažko liečiteľné.



Genitálny herpes



Drobné lézie na penise alebo vulve (lono) vo forme malých pľuzgierikov alebo mechúrikov vyplnených čírou tekutinou na začervenalom podklade a s červeným lemom. Spôsobuje ich lokálna infekcia vírusom herpes simplex.



Pedikulóza (Zavšivavenie)



Infekciu spôsobuje voš ohanbia, latinsky nazývaná Pediculus (Phthirus) pubis.



AIDS



Vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti (HIV) postupne ničí lymfocyty (typ bielych krviniek), a tým vlastne obranyschopnosť organizmu. Medzi cesty prenosu patrí nechránený pohlavný styk, u narkomanov používanie kontaminovaných (znečistených vírusom) ihiel, podávanie krvných prípravkov a darcovstvo orgánov. V súčasnosti je riziko minimálne, darcovia sú testovaní na HIV pozitivitu a krv je napriek tomu ešte chemicky a tepelne upravovaná za účelom zneškodnenia prípadne prítomného vírusu. AIDS sa prenáša aj z matky na plod (počas tehotenstva, pôrodu alebo pri dojčení).



Symptómy: v prvej fáze obraz podobný chrípke, nasledovaný rôzne dlhým bezpríznakovým obdobím (latencia) až po prepuknutie ochorenia vo forme oportunistických infekcií ako tuberkulóza, zápaly pľúc, atď. a nádorové postihnutie. Strata telesnej hmotnosti a slabosť.



Liečba: farmakologická antiretrovírusovými prípravkami.



Prevencia: stály sexuálny partner, používanie prezervatívu pri striedaní partnerov, narkomani by nemali spoločne používať jednu ihlu na podávanie vnútrožilových drog.



Očkovanie: zatiaľ neexistuje očkovacia látka.


Infekcie spôsobené niektorými vírusmi


Vírusy predstavujú špeciálnu skupinu medzi pôvodcami infekčných ochorení z viacerých dôvodov. V prvom rade sú to ich rozmery (100 000-krát menej než 1 milimeter), ktoré im umožňujú prenikať bariérami schopnými zastaviť iné patogény. V druhom rade je to ich jednoduché zloženie, pozostávajú z genetickej informácie uloženej v reťazcoch DNK (deoxyribonukleovej kyseliny) alebo RNK (ribonukleovej kyseliny) obklopených bielkovinovým obalom, ktoré im zabezpečuje ľahké a rýchle delenie.

Vírusy sú považované za organizmy na rozhraní medzi živým a neživým svetom. Mimo živej bunky sú zdanlivo mŕtve, dokonca môžu vytvárať kryštalické štruktúry. Žiť v pravom slova zmysle a rozmnožovať sa sú schopné len vo vnútri živej bunky, keďže na rozdiel od baktérií nevlastnia štruktúry potrebné na tvorbu bielkovín a kópií genetickej informácie. Z týchto dôvodov si vyslúžili aj titul obligátnych (povinných) vnútrobunkových parazitov.

Infekčné vlastnosti vírusov



Malé rozmery, ktoré im umožňujú ľahšie prenikať do organizmu, jednoduché zloženie, schopnosť množiť sa vo vnútri buniek

zložitejších organizmov. Sú bunkovými parazitmi.



Rubeola (Ružienka)



Infekcia vyvolaná vírusom z čeľade Togaviridae, ktorý postihuje výlučne človeka a prenáša sa vzdušnou cestou. Ochorenie charakterizuje zvýšenie telesnej teploty, zdurenie lymfatických uzlín a príznaky infekcie horných dýchacích ciest, ktoré predchádzajú objaveniu sa typického výsevu na tvári, odkiaľ sa šíri na ďalšie časti tela, najmä na trup. Hoci ide o nezávažné infekčné ochorenie, jeho nebezpečnosť spočíva v schopnosti vírusu vyvolať poškodenie plodu pri nákaze tehotnej ženy.



Morbilli (Osýpky)



Ochorenie spôsobené vírusom z čeľade Paramyxoviridae, ktorého prirodzeným rezervoárom je človek. Ochorenie sa vo vyspelých krajinách vďaka očkovaniu prakticky nevyskytuje. Častejšie sa zaznamenávajú prípady ochorenia v zimných a jarných mesiacoch. Infekcia prebieha pod obrazom zápalu horných dýchacích ciest s následným kožným výsevom. Vyhojenie je spontánne.



Varicella (Ovčie kiahne) a Herpes zoster (Pásový opar)



Sú dve rôzne formy ochorenia vyvolané tým istým vírusom nazývaným vírus varicella-zoster, ktorý patrí do čeľade Herpesviridae.

Prvá forma, varicella, t. j. ovčie kiahne, je typickým infekčným ochorením detského veku. Ovčie kiahne sú vysoko nákazlivé. Ochorenie je charakteristické kožným výsevom. Hoci väčšinou má ľahký priebeh, môže dochádzať k vzniku závažných komplikácií s postihnutím nervového systému.
Druhá forma, herpes zoster, t. j. pásový opar, sa vyskytuje v dospelosti. Charakterizujú ho pľuzgierikovité, veľmi bolestivé vyrážky, ktoré sa objavujú poväčšine na trupe, v oblasti tváre alebo ucha.
Parotitída (Mumps)



Parotitída alebo mumps predstavuje bežné akútne infekčné ochorenie vyvolávané vírusom z čeľade Paramyxoviridae. Vo fáze zápalu sa vyznačuje zdurením príušnej slinnej žľazy spolu s horúčkou a ďalšími príznakmi.



Besnota



Infekčné ochorenie centrálneho nervového systému prenášané pohryznutím, pôvodcom je vírus vylučovaný slinami. Ochorenie sa môže končiť smrťou udusením.



Poliomyelitída (Detská obrna)



Infekčné ochorenie detského veku s typickým výskytom v lete a na jeseň. Cestou prenosu je voda alebo potraviny kontaminované vírusom zo stolice chorého jedinca alebo prenášača, zriedkavejšie slinami. Najväčšie škody spôsobuje v paralytickej fáze (paralýza = obrna), ktorá zvyčajne zanecháva stopy na celý život. Masívne očkovanie prispelo k eradikácií (vymiznutiu ochorenia aj pôvodcu nákazy) vo vyspelých krajinách.



Variola (Pravé kiahne)



„Pohroma” minulosti, vyhlásená Svetovou zdravotníckou organizáciou za celosvetovo eradikovanú v roku 1979.


Chrípka


Chrípka je jednou z najčastejších príčin práceneschopnosti v období od decembra do apríla. Ide o vysoko nákazlivé infekčné ochorenie, ktoré sa veľmi rýchlo šíri vzdušnou cestou. U jedincov s oslabenou imunitou alebo chronickými ochoreniami srdcovo-cievneho a dýchacieho systému je väčšia pravdepodobnosť vzniku nákazy a komplikovanejšieho priebehu ochorenia. V tejto skupine obyvateľstva sa odporúča vykonávať každoročné očkovanie vakcínou proti chrípke.

Pôvod chrípky a spôsob prenosu nákazy



Chrípka je infekčné ochorenie vyvolané vírusom z čeľade Orthomyxoviridae, rozšírené celosvetovo. Prenáša sa vzduchom prostredníctvom malých kvapiek, ktoré sa dostanú z dýchacích ciest do ovzdušia pri hovorení, kašli alebo kýchaní.



Chrípkové epidémie



Hoci prekonanie chrípky vedie k nastoleniu trvalej imunity jedinca, vírus chrípky má schopnosť mutovať (meniť svoju genetickú informáciu), čo vedie k opakovanej infekcii jedinca, ale iným kmeňom, a zároveň je aj vysvetlením vzniku epidémií.



Rizikové skupiny



Staré osoby, pacienti s diabetes mellitus (cukrovka), astmatici, pacienti s chronickou bronchitídou (zápal priedušiek), s oslabenou imunitou a zdravotnícky personál.




Prejavy chrípky

Horúčka: môže byť vysoká, zvyčajne trvá prvé tri dni ochorenia.
Bolesti hlavy: zvieravého charakteru.
Bolesti svalov: postihujú prakticky celé telo.
Nechutenstvo.
Príznaky z dýchacieho systému: suchý kašeľ, bolesti hrdla, zachrípnutie, upchatý nos.
Očné príznaky.
Liečba

Liečba príznakov: lieky na zníženie horúčky (antipyretiká), na odstránenie pocitu upchatého nosa (dekongestíva), na rozšírenie priedušiek (bronchodilatanciá), atď.
Dostatočný príjem tekutín.
Preventívne opatrenia: zdravá výživa a očkovanie.


Prognóza



Ochorenie väčšinou trvá týždeň, pri komplikáciách v zmysle pridruženej bakteriálnej infekcie alebo chrípkového zápalu pľúc sa doba trvania ochorenia predlžuje.

 

 

 

 

 

 

 

 

 
Reklama